Neobyčajná prosba lastovičiek

Každý rok si v našej kôlni na tráme pod stropom lastovičky postavili hniezdo a vysedeli tam svoje vtáčatá. Na jeseň sa hlučná skupina zvučne štebotajúc s nami rozlúčila, robiac kruhy nad domom. Na jar prilietali, sadli si na vedenie uprostred dvora a veselo štebotali, rozprávajúc o svojom putovaní. Ale raz priletel samec sám… Jeho družka zrejme zahynula. Dva roky si nemohol nájsť inú do páru. Ale v tomto roku si našiel novú družku. Postavili si hniezdo na starom mieste. Táto udalosť nás veľmi potešila, pretože počúvať jeho osamelý spev bolo veľmi smutné.

Raz, nachádzajúc sa v letnej kuchyni, ktorá sa nachádzala vedľa kôlne, začula som vzrušený štebot lastovičiek. Poletovali sem a tam po dvore prilietajúc ku kuchynským dverám a vzrušene kričali.

„Čo sa stalo…“ – rozmýšľala som, vychádzajúc z kuchyne – „Že by sa opäť mačka prikrádala ku kôlni?“ Ale na dvore nikto nebol.

Pred týždňom sa lastovičkám vyliahli vtáčatá a ony lietali sem a tam, kŕmiac svoje potomstvo. Teraz však vtáčiky nepokojne štebotali, tak som sa pozrela do kôlne. Ó, úžas! Na podlahe ležalo rozbité hniezdo a maličké, ešte neoperené vtáčatká. Zrejme sa pod váhou narastajúcich vtáčat odtrhlo hniezdo od trámu. Zobrala som vtáčatá do dlane a zohrievajúc ich dychom som počas chôdze zvažovala, čo urobiť. Neďaleko ležalo niečo úplne maličké. Pozrela som sa. Bolo to ešte jedno vtáča, piate. Bolo úplne skrehnuté. Pritúlila som vtáčatá na svoju hruď, zohrievajúc ich svojím telom.

Do očí mi padla maličký hrniec, v ktorom bola srsť nášho psa.

„Ľa, zíde sa srsť, hoci aj na iné účely“, porozmýšľala som.

Rýchlo som urobila hniezdo, zavesila na klinec pod hradou a, uložiac tam vtáčatá, vyšla som z kôlne. Lastovičky nepokojne kričali, ale do kôlne nezalietali.

Lastovičky– Hlúpučké, nebojte sa, tam sú vaše dietky, je potrebné ich zohriať, nakŕmiť – prehovárala som vtáčiky. Potom som začala o pomoc prosiť bytostných, aby ukázali lastovičkám nové hniezdo s ich vtáčatami. Ale lastovičky k hniezdu neprilietali – takéto hniezdo sa im nevedno prečo nepáčilo…

„Zamrznú maličké“, znepokojovala som sa, vošla som do kôlne a vytiahla som vtáčatá, aby som ich zohriala.

– Čo mám urobiť? Maličkí, pomôžte! – prosila som bytostných.

A vtom môj zrak padol na okrúhlu plastovú krabičku z masla, v ktorej sme teraz mali uložené klince.

„Toto bude lepšie, skúsim“, rozhodla som sa.

Preložila som srsť do krabičky, pribila som ju na hradu a, uložiac do nej vtáčatá, som vyšla.

„Maličkí, pomôžte!“, modlila som sa celým srdcom.

LastovičkyZakrátko lastovičky začali zalietať do kôlne a, trepotajúc krídlami, vznášali sa okolo hniezda. Prijali ho. Jedna lastovička si sadla do hniezda, zohrievajúc vtáčatá, a druhá začala prinášať pokrm. Muž následne upevnil hniezdo, podbijúc pod neho kúsok preglejky.

Uplynul nejaký čas.

„Prečo vtáčatá ešte nevylietajú z hniezda“, prebleskla nečakaná myšlienka.

V tom čase som pripravovala obed. Vtom ku mne do kuchyne priletela lastovička a, štebotajúc, vznášala sa nado mnou. Odišla som k hniezdu, spytujúc sa:

– Čo sa vám ešte prihodilo?

– Hniezdo bolo na mieste. Prešla som prstami po vnútri hniezda – vtáčatá sedeli, pritisnuté k jeho dnu. Obyčajne hlavy mladistvých žltozobáčikov trčali z hniezda, ale teraz ich nebolo vidieť.

– Vaše deti sú na mieste, prečo sa znepokojujete? – povedala som lastovičkám a odišla som do kuchyne.

Ale lastovičky sa neupokojovali a neustále prilietali ku mne do kuchyne, nepretržite o niečom štebotajúc. Vošla som do domu, aby som povedala mužovi o neobyčajnom správaní vtáčikov. Robil na počítači stojacom pri okne. Nečakane k oknu priletela lastovička a dvakrát uderila zobákom na sklo. Toto sa niekoľkokrát zopakovalo. Muž ma vypočul, vstal a odišiel do kôlne. Naklonil preglejku, aby sa pozrel do hniezda, a vtom z neho vyletel vtáčik, za ním druhý, tretí… Sadli si na orech, ktorý rastie vedľa domu, a dospelé lastovičky lietali okolo nich. Ku nám viac neprilietali – mali teraz veľa iných starostí.

– Ako to, že som im nedokázala pomôcť? Veď mi prišla na um myšlienka, že ešte nevylietajú z hniezda…

Nové hniezdo bolo pre vtáčatá dobré, ale príliš hlboké v porovnaní s tými hniezdami, ktoré si lastovičky stavajú samé, takže dospelé lastovičky nemohli vytlačiť vtáčatá von, keď sa už museli učiť lietať.

To sú ale vtáčiky! Všetky vtáčiky ľúbim, ale tieto ľúbim mimoriadne.

Teraz majú naše lastovičky druhé mláďatá a ak bude potrebná pomoc, už viem, čo robiť.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *