Pieseň Lásky

slunce

Čo sa to vtedy v Človeku asi deje
keď nevidí do Diaľky pre vlastné Záveje?
Záveje Pýchy a ľudskej Ješitnosti,
veď ťa to obmotá, celého sa zhostí!

Nemusíš už Človek takto reagovať,
keď Ruka Božia bude Ťa potrebovať.
Bo sľúbil si MU verne stáť, pomáhať,
šedé vo Stvorení na Krásu pretvárať.

Buď v tom Kole Krásy, buduj!
Najprv Prízemie, postupne vystupuj.
Stavba tvoja pevné Základy musí mať,
pevne stáť na Zemi – tak musíš vyzrievať.

Urobiť je treba postupné Kroky
neocitneš sa sám, nevstúpiš do Stoky.
Jeho Škola jediná mocná Zbraň Tvora,
cítená je všade, podporovaná zhora.

Oceán Lásky rozprúď si v sebe.
Mier Duše zaseješ, bude aj na Chlebe
Duše tvojej, čo ťahá ťa až tam,
Chór nebeský kde znie, staviaš si Chrám.

Rozbúš sa Sila čo v tebe drieme!
Spoznáš ju, aj Blížni, jej Odtiene.
Vyzrievať budeš z Hrude svojej
Začuješ Spev Labutí, aj Nebeské Chvoje.

Malý si Človek, úplne nepatrný
Pokora sú tvoje pozemské Pokrmy.
Nech vyvstáva z teba Ľúbosť Tisícročná,
veď Doba nastáva, bude ti užitočná.

Milosť ešte stále si dostal,
lev vtedy, keď Duch v tebe povstal.
Len v Duchu a v Jeho Kroji
Krása povstane, a aj ťa vystrojí.

Tak podúvaj Pieseň Lásky,
čo spočiatku tiesnivá bola.
Dnes znie zvučne a hrdo.
Taká je Vôľa!

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *